MÔJ PRÍBEH

            Môj príbeh sa začal písať ešte pred mojím narodením. Po predkoch som zdedila chorobu, ktorá mi spôsobila postihnutie rôznych orgánov. Keď som chodila do školy, zdalo sa, že všetko je v poriadku. V poriadku však boli len známky – jedna, dva až tri. V skutočnosti som trpela – naši doma sa hádali a bili a ja som to veľmi ťažko znášala. Bola som uplakaná, úzkostlivá a uzavrela som sa do seba. Školu som však bez zvláštnych problémov ukončila.
            Potom som nastúpila na strednú. V druhom ročníku som absolvovala operáciu chrbtice – príčina skolióza, dvojitá krivka – operácia trvala cca 6 – 7 hodín. Ostala mi po nej jazva na chrbte, pár milimetrov od hora až nadol. Dnes toto miesto volám „miestom, kde sa spájajú krídla anjela“.
            V treťom ročníku som si urobila výučný list z čašníctva. Od toho času to šlo so mnou dolu vodou. Vo štvrtom ročníku som prepadla. V bezmocnosti a zúfalstve som podpísala zmluvu s diablom.
            Do cesty sa mi priplietol couch, ktorý bol a stále je neveriaci. Napísala som mu, že sa chcem zabiť. Pomohol mi dostať sa z najhoršieho, ale nie celkom. V depresii, bolesti a smútku som si neustále ubližovala. Reparát som urobila – vďaka tej hroznej „zmluve“, ktorú som spomínala.
            Potom som spoznala chalana, s ktorým som mala vzťah typu nezáväzný sex. Je to tá najväčšia hlúposť, ktorú v živote môžete urobiť. Potom som bola obťažovaná jedným starým pánom. Prišiel na to brat a povedal to našim. Opitý otec mi dal facku a zavolal policajtov, mama – ako vždy – neúnavne do mňa hučala. Cítila som sa ako hotová troska. Ako handra pohodená na špinavej zemi, s ktorou si každý môže robiť, čo chce.
            V piatom ročníku v prvom polroku som opäť prepadla. Diabol poskytuje pomoc, ale nie takú, akú by ste si žiadali. Takú dáva iba Ježiš. Povedal mi o tom jeden policajt – bolo na ňom vidno, že má úžasný vzťah s Bohom. Aj ja som po tom zatúžila. Povedal mi, aby som čítala Bibliu. Aby som si ju otvorila a snažila sa pochopiť, čo mi Boh daným úryvkom chce povedať. Písmo čítané v samote sa stalo pokrmom pre moju vyhladovanú dušu, ktorá už dávno túžila po Bohu, i keď o tom nevedela.
            Prišiel čas maturít. Zmluva s diablom síce bola podpísaná, ale ja viem, že vďaka Ježišovi som prešla. Kdesi som čítala, že Boh tancuje okolo človeka. Aj ja som sa vtedy cítila tak, akoby Boh tancoval okolo mňa.
            Potom som bola na misiách, ktoré robili františkáni. Najkrajšia veta, ktorú som si odtiaľ odniesla, znela: „Boh chápe“. Bola som aj na spovedi, avšak mala som pochybnosť, či mi Boh naozaj odpustil. Nepovedala som totiž kňazovi celú pravdu. Začala som chodievať do kostola aj cez týždeň. Na ďalšiu spoveď som zatiaľ nenašla odvahu. Potom som bola na niekoľkých duchovných obnovách – jednu z nich som celú preplakala. Tam som získala úplnú istotu o odpustení. Bolo mi super. Ešte stále som zatiaľ len tušila, aký je Boh veľký a dobrý. Nechcelo sa mi tomu veriť.
            Hoci i dnes ešte stále prežívam bolesť, môžem povedať, že je to pre mňa omnoho, omnoho ľahšie ako kedysi. Snažím sa byť viac otvorená srdcom i dychtivá pre vieru. Veď Boh je. Zavolal si ma a čakal na mňa. Ježiš. Môj Ježiš. Učím sa hrať na gitare, chodievam zjemniť svoj tón hlasu do spevokolu. Navštevujem kresťanské stretká, ktoré sa konajú raz za dva týždne. Mám priateľov. Môj život sa postupne neustále mení. Som šťastná, i keď prechádzam niekedy riadnymi skúškami a viem, že kopa z nich ma ešte čaká.
            Keď trpím, plačem. Hocikedy plačem aj pred ľuďmi, i keď kedysi by som sa to neodvážila. Čerpám silu z Eucharistie. Stačí mi istota, že Boh stojí pri mne.